Život je len priepasť. Má dno, do ktorého nik nevidí. Prepúšťa len chlad, ktorý nás všetkých lomí. Cítiť len strach, keď nás temnota všetkých pohltí. Démoni uprostred nás... Milujú ten pocit. Pocit, že už sa blíži koniec, keď nás priepasť pohltí.
Nik už nevníma, čo je tento svet zač! Všade len samé bolesti a strach. Lepšie to ukončiť, než sa trápiť zas. Možno to nik nevidí, možno nik nevnímá, ako ťa to postupne ničí. Miluješ, no pritom cítiš len nenávisť.
Nebo je plné hviezd, no ty už na ne nevidíš. Nesvietia ti na cestu tmou, v ktorej sa a tak stratíš. Cítiš ten strašný tlak, ako sa ti srdce rozpadá na kúsky. Už nevnímáš ten chlad, nevnímáš tú bolesť. Neskladáš tú masku na tvári, nech len vidia tvoj úsmev. Nevedia, čo zažívaš, akú vnútri cítiš bolesť.
Nik už nevníma, čo je tento svet zač! Všade len samé bolesti a strach. Lepšie to ukončiť, než sa trápiť zas. Možno to nik nevidí, možno nik nevnímá, ako ťa to postupne ničí. Miluješ, no pritom cítiš len nenávisť.
Cítiš, ako postupne umieraš, nik to však nevidí. Nik nepochopí tie tvoje pocity. Duša sa len trápi, nech má už kľud! Svet je plný odporu a smútku. Pozeráš na nebo, no hviezdy už pre teba dávno pohasli. Pozeráš na nebo, no nik ti už na cestu nežiari!
Nik už nevníma, čo je tento svet zač! Všade len samé bolesti a strach. Lepšie to ukončiť, než sa trápiť zas. Možno to nik nevidí, možno nik nevnímá, ako ťa to postupne ničí. Miluješ, no pritom cítiš len nenávisť.
Plačeš, keď to nik nevidí, umiera ti duša, ostatným na nej nezáleží. Padáš na kolená, svet sa okolo tebe ničí. Vidíš démonov, ktorí vyliezajú z tej tmy. Siahajú po tebe, už ťa takmer majú. Žijú z tvojho smútku, keď si takto na dne. Vieš, že už nie je cesty späť. Že si ich cieľ. Vezmú si tvoju dušu a s ňou aj celý tvoj svet.
