Posledný steh

Vidím ti na očiach, že v nich nosíš hrob,

všetkých tých sľubov a stratených dôb.

Stojíš tam v kúte, objímaš si ramená,

ako dieťa, čo vie, čo bolesť znamená.

Nekričím na teba, len tu ticho som,

budem tvojím prístavom aj tvojím domovom.

Môžeš ma odháňať, ja sa nepohnem z miesta,

k tvojmu srdcu vedie tá najťažšia cesta.

​

Neskúšaj ma opraviť, som na kúsky, vieš?

Láska je pre mňa len vyleštená lož a kŕč.

Zakaždým, keď som niekomu dala svoj kľúč,

ostal len prievan a v duši čierny žlč.

Moje srdce sú črepy, čo režú, keď dýcham,

v každom tvojom slove len pascu zas hľadám.

Bojím sa veriť, že by si ma mohol mať rád,

keď ma už toľkí stihli tak lacno zapredať.

​

Dve duše prepojené neviditeľnou niťou,

on s nekonečnou vierou, ona s dušou zbitou.

Láska nie je film, je to krv, pot a strach,

stavať niečo nové na tých starých ruinách.

Zober si tie črepy, ak sa nebojíš rán,

ja budem tvoj tieň a ty budeš môj pán... môj plán.

​

„Naozaj neodídeš, keď zistíš, aká som rozbitá?“

„Budem tam stáť, aj keď obloha bude podbitá.“

„A čo ak znova... čo ak to znova skončí v troskách?“

„Tak tie trosky spolu pozbierame v bozkoch.“

​

A tak tam stáli, v tom studenom daždi,

ona mu podala dlane, čo triasli sa navždy.

Prvýkrát po rokoch vydýchla zhlboka,

vyplavila všetok ten hnev z hlboka oka.

Už nie je väzňom svojich starých jaziev,

lebo on tam ostal... bez zbytočných fráz a názvov.

​

Už sa nerozsýpaš.

Už ťa držím.

Sme to my.

Konečne... my.