Koniec hry

Vieš, čo je na tebe najvtipnejšie?

Že si myslíš, že tvoje výhovorky niečo menia.

Nezablokoval si ma... to je tvoja najväčšia chyba.

Teraz som v tvojej hlave. A neodídem, kým neuvidím svoje love..

​

Pozri sa na seba – si len dlh zabalený v lacnej koži,

tvoj sľub má váhu nula, tvoj charakter sa v klamstve množí.

Kŕmiš ma rozprávkami, kým ja ti píšem tvoj vlastný koniec,

každá tvoja správa „zajtra“ je len tvoj umieráčik, tvoj zvonec.

Mala som srdce, dala som ti šancu vyjsť z tieňa,

no ty si si vybral cestu potkana a to sa teraz mení.

Nechcem počuť dôvody, nechcem vidieť tvoje fejkové slzy,

chcem vidieť prevod na účte, skôr než ťa môj hnev zmrazí.

​

Vráť mi moje love. Do posledného centu.

Tvoje výhovorky sú len prach, čo rozfúkam v momente.

Nezablokoval si ma, tak sleduj ako ti dýcham na chrbát,

kým neuvidím, čo mi patrí, neprestanem ti tvoj svet kradnúť.

Nie je to o hneve, je to o tom, že si u mňa skončil,

vráť mi, čo si vzal, kým si si definitívne väzy nezlomil!

​

Sleduješ mobil, čakáš, kedy ti znova napíšem?

Každé pípnutie ťa bolí, ja tvoj strach odtiaľto počujem.

Si len zlodej, čo sa tvári ako obeť doby,

no tvoj dlh je tvoj tieň, čo ťa stiahne do tmavej hroby.

Sedem litrov... to je cena, za ktorú si sa predal,

si lacnejší než si myslíš, keď si túto hru rozohral.

Neschovávaj sa za „nedá sa“, to slovo u mňa neexistuje,

buď tie prachy nájdeš, alebo uvidíš, ako sa peklo stupňuje.

​

Už žiadne správy. Už žiadne „zajtra“.

Dnes si pochopil, že nie som tvoj priateľ. Som tvoj dlh.

A ja si po svoje vždy prídem.

Vráť to. Hneď.