Slovensko v nás

V prachu ciest hľadám vlastnú tvár,

v rannej rose pijem slnka dar.

Lúky vedia, že jemnosť nie je hriech,

v mojich slzách sa rodí nový smiech.

Les mi šepká: „V tvojich žilách je moc,“

si hviezdou, čo prežiari každú noc.

Hory sú tiché, hrdé a skalnaté,

ako srdce ženy – čisté a bohaté.

Slovensko v krvi, pod kožou hlboko,

mierim ku hviezdam, no stojím vysoko.

Som jemná ako lipa, silná ako prúd,

žena z tejto zeme, čo má čistú hruď.

Som dcéra hôr, som dcéra divých riek,

moja hrdosť je môj najvzácnejší liek!

Rieky berú nánosy, strach aj klam,

pravdu si v dlaniach pevne postrážim sama.

Medzi nebom a zemou, tam je môj dom,

v krajine, kde sila duní ako hrom.

Nepredám dušu, neohnem svoj chrbát,

naučená víťaziť aj milovať.

Náš hlas nie je ticho zo strachu.

Naše ticho je naša najväčšia zbraň.

A keď sa ozveme...

...zatrasie sa zem.