V prachu ciest hľadám vlastnú tvár,
v rannej rose pijem slnka dar.
Lúky vedia, že jemnosť nie je hriech,
v mojich slzách sa rodí nový smiech.
Les mi šepká: „V tvojich žilách je moc,“
si hviezdou, čo prežiari každú noc.
Hory sú tiché, hrdé a skalnaté,
ako srdce ženy – čisté a bohaté.
Slovensko v krvi, pod kožou hlboko,
mierim ku hviezdam, no stojím vysoko.
Som jemná ako lipa, silná ako prúd,
žena z tejto zeme, čo má čistú hruď.
Som dcéra hôr, som dcéra divých riek,
moja hrdosť je môj najvzácnejší liek!
Rieky berú nánosy, strach aj klam,
pravdu si v dlaniach pevne postrážim sama.
Medzi nebom a zemou, tam je môj dom,
v krajine, kde sila duní ako hrom.
Nepredám dušu, neohnem svoj chrbát,
naučená víťaziť aj milovať.
Náš hlas nie je ticho zo strachu.
Naše ticho je naša najväčšia zbraň.
A keď sa ozveme...
...zatrasie sa zem.