Temná krv lesa

Kráčam tmou, kde svetlo zomiera,

les ma prijal — nepriateľa zožiera.

Duchovia krúžia okolo ako vlky v noci,

moju cestu stráži hnev v ich očiach, nie len moc.

Predkovia šľapú vedľa mňa, ťažkým krokom padá zem,

ich tieň ma nabíja silou, keď sa blíži každý deň.

Sme Slovania – nie mäkká krv, čo sa dá zlomiť,

sme oceľ v tele, sme búrka, čo rána nezlomí.

Krv kričí! Zem duní!

Nepriateľ nech vie — tu končí.

Nevzdám sa, ani keď ma oheň zožerie,

ak padnem, padnem len v boji, nie v kľaku.

Vôňa hrdze, vôňa krvi, všetko sa mieša v hmlách,

kto vstúpi do môjho lesa, spozná svoj vlastný strach.

Sme hrdý Slováci, čo sa z tmy nevynorí s prázdnymi rukami —

Naša sila je ostrá, naše srdce bije v rytme vojny.

Hanbu nepoznám. Strach zabíjam dychom.

Kto príde proti mne — ide proti duchom.

Sme národ, čo bojuje aj keď telo padá,

slovanská krv nevyschne… kým posledný z nás vstáva.