Kráčam tmou, kde svetlo zomiera,
les ma prijal — nepriateľa zožiera.
Duchovia krúžia okolo ako vlky v noci,
moju cestu stráži hnev v ich očiach, nie len moc.
Predkovia šľapú vedľa mňa, ťažkým krokom padá zem,
ich tieň ma nabíja silou, keď sa blíži každý deň.
Sme Slovania – nie mäkká krv, čo sa dá zlomiť,
sme oceľ v tele, sme búrka, čo rána nezlomí.
Krv kričí! Zem duní!
Nepriateľ nech vie — tu končí.
Nevzdám sa, ani keď ma oheň zožerie,
ak padnem, padnem len v boji, nie v kľaku.
Vôňa hrdze, vôňa krvi, všetko sa mieša v hmlách,
kto vstúpi do môjho lesa, spozná svoj vlastný strach.
Sme hrdý Slováci, čo sa z tmy nevynorí s prázdnymi rukami —
Naša sila je ostrá, naše srdce bije v rytme vojny.
Hanbu nepoznám. Strach zabíjam dychom.
Kto príde proti mne — ide proti duchom.
Sme národ, čo bojuje aj keď telo padá,
slovanská krv nevyschne… kým posledný z nás vstáva.