Hniloba

Studené steny šepkajú, tiene sa plazia,

Tichá nemocnica, kde mŕtvi nespia.

Vzduch napĺňa zápach rozkladu,

Zabudnuté telo, ponechané v zúfalstve.

Zhnité mäso, koža premenená na prach,

V týchto chodbách nikto, komu by sa dalo veriť.

Zhnité telo v opustených oddeleniach,

Kde smrť mlčí a tma sa vznáša.

Oči dokorán otvorené, ale niet tam duše,

Zhnitá nádoba, stratená a studená.

Kostnaté ruky zvierajú vzduch,

Žiadny život, nikto, komu by na tom záležalo.

Muchy sa živia zvyškami kože,

Koniec prišiel, niet v ňom spásy.

Zhnité mäso, koža premenená na prach,

V týchto chodbách nikto, komu by sa dalo veriť.

Zhnité telo v opustených oddeleniach,

Kde smrť mlčí a tma sa vznáša.

Oči dokorán otvorené, ale niet tam duše,

Zhnitá nádoba, stratená, studená.

Ozveny výkrikov v noci,

Blednúce spomienky, koniec na obzore.

Miesto muk, zabudnutých výkrikov,

Kde živí chodia, ale mŕtvi stále vstávajú.

Hnijúce telo v opustených oddeleniach,

Kde smrť mlčí a tma sa vznáša.

Oči doširoka otvorené, ale niet tam duše,

Schátraná nádoba, stratená a studená.

Hnijúce telo, navždy spútané,

V týchto opustených sieňach sa nenachádza pokoj.

Márnica je hrobkou, pravda je jasná,

Kliatba tejto nemocnice – navždy ustálená.