Pýtam sa, prečo ľudia v lásku neveria,
keď každý z nás ju v srdci ešte schováva.
Možno preto, že keď dali všetko, čo mali,
ostal len chlad a prázdno po niekom, kto sľúbil.
Učili nás veriť, ale nik nás nenaučil,
čo robiť, keď ti niekto zlomí dušu potichu.
Keď sa smeješ navonok,
no v noci sa bojíš snívať znova.
Tak ľudia hovoria, že láska nie je skutočná,
len preto, že ich bolelo veriť príliš dlho.
Nie preto, že by necítili,
ale preto, že už nechcú cítiť bolesť znova.
Láska neumrela…
len sa schovala za strach.
Vidím páry, čo sú spolu zo zvyku,
a osamelých, čo by dali všetko za pravdu.
Každý chce niekoho, kto ho pochopí,
ale málokto má odvahu ostať, keď to začne bolieť.
Najviac bolí nie zrada,
ale to, že si myslel, že tentoraz je to navždy.
A tak si zatvoríš srdce,
lebo svet učí, že city sú slabosť.
Tak ľudia hovoria, že láska neexistuje,
ale v očiach im vidím, že klamú sami seba.
Keby láska nebola skutočná,
nebol by taký strach ju znova skúsiť.
Láska neumrela…
len ju ľudia prestali chrániť.
A možno raz niekto príde,
kto tie múry nerozbije silou,
ale trpezlivosťou.
A vtedy si spomenieme,
že sme v lásku nikdy neprestali veriť —
len sme sa báli.